Vznik a vývoj mesta
Ranný stredovek – obdobie do roku 1487
O osídlení Smolníka v časoch tatárskeho vpádu existuje len legenda. Podľa nej od potoka v predmestí vedie tajná chodba smerom do miesta súčasnej tabákovej továrne. Práve v nej sa sústredili obyvatelia za tatárskeho vpádu. V nej mohli dlho prebývať, pretože tam mali vodu zo studničky a pri používaní podzemného komína si pripravovali aj jedlá.
Prvá písomná zmienka o Smolníku pochádza z listiny z roku 1243 (po druhom tatárskom vpáde). Ďalšia písomná zmienka pochádza z roku 1255 a je v listine Bela IV..
O rozmachu obce svedčí aj nemocnica pri smolníckych baniach, ktorú založil kráľ Ladislav IV. v roku 1280.
V roku 1290 sa terajšia obec Smolnícka Húta nazývala Schmöllnitzer Pochdorf. Práve tu boli železorudné bane a drviarne. Železná ruda sa pražila v hute. Na mieste terajšej obce Smolník sa začali stavať sídla pre privilegované obyvateľstvo nemeckej národnosti, ktoré chcelo pracovať v baniach.
Smolník sa stal kráľovským banským mestom roku 1327. Získal banské, trhové, poľovné a rybárske právo a to podľa vzoru štiavnického práva, ktoré bolo založené na saskom práve. Jeho patrónom bol Viliam Druget – spišský a abovsko-novohradský župan.
Asi od roku 1328 boli na čele Smolníka komorní grófi. Smolník v tomto čase dostal dekrét – získal dvojmíľové územie.
Za panovania Ladislava Pohrobka bola ťažba a tavenie železa v celej doline zakázaná, aby nechýbalo drevo na tavenie vzácnych kovov. Ladislav Pohrobok oslobodil Smolník od kráľovskej banskj dane, a tak Smolník otvoril roku 1456 nové bane.
V ďalšom období Ján Zápoľský poslal z Poľska 700 mužov, aby dobyli Smolník a Gelnicu. Mestá sa spoločne postavili na odpor a jeho úmysel prekazili.
Keď sa roku 1465 zmocnili spišského hradného panstva Zápoľskovci, Gelnica a Smolník sa stali ich poddanskými mestami, a tým sa dostali do závislosti na kapitánoch Spišského hradu. Smolník sa zmenil na zemepánske mesto.
Sedem Spišských miest
Obdobie 1487-1690
Začiatkom 16. storočia v Smolníku vynikla rodina Dölenovcov, a najmä Sauerovcov, ktorí ovládli váčšinu baní a obchodovali so striebrom. Sauerovci vykonávali funkciu komorských grófov. Od konca 15. storočia neboli komorskí grófi kráľovskými úradníkmi, ale úradníkmi zemepána. Smolník prežíval v 16. storočí aj obdobie reformácie.
V 16. storočí sa zopakovali najťažšie dni 15. storočia v oveľa väčšej miere a brutálnejšie. K pustošeniu, lúpežiam, biede, zastaveniu práce v baniach sa pridal aj mor, neúroda a hlad. Čoskoro boli nepriateľmi banských miest všetci ich susedia. Odnímali sa lesy, lúky, a bane. Búrali sa ťažné veže a šachty, robotníkov na ich vlastnej pôde zajímali, dávali do okov, zabíjali, iba za vysoké výkupné oslobodzovali.
František Bebek dal okolo Smolníka zničiť veľa baní, vyraboval v lesoch uhliarov a znepokojoval krádežmi Smolník, Štós, Švedlár. Uhliarov a povozníkov zo Smolníka Bebekovi prívrženci surovo mučili a zabíjali. Mnohých odvliekli na práce do Gemera. Cieľom Bebekovcov bolo hatiť baníctvo okolo Volovca. Moc Bebekovcov a ich prepady okolitých sídel vymreli po meči Jurajom Bebekom (1567).
Významné, aj keď nie celkom priaznivé bolo obdobie od roku 1650 až do roku 1681, keď mali smolnícky mediarsky podnik v prenájme bratranci Ján a Silvester Joanelliovci. V toto období prežil Smolník aj náboženský konflikt. Skončil sa tým, že pán Spišského hradu a pánstva Tököli odporučil Smolníčanom protestanského farára.
Výsledkom stálych nepokojov bol zánik skoro celého baníctva.
Obdobie erárnej správy
Obdobie 1690-1870
Matej Etesuis vybudoval novú banskú správu na čele so skúsenými odborníkmi a dobrými organizátormi. Bola schopná vybudovať veľký a dobre organizovaný erárny mediarsky podnik. Etesuisa poverila Viedeň ako dovtedajšieho banského majstra zo Španej doliny.
Tak sa zase obnovilo centrum banskej administratívy a banského súdnictva. Najvyšším orgánom baníctva, hutníctva, mincovníctva, erárnych lesov a majetkov bol Hlavný inšpektorský úrad. Druhou dôležitou banskou inštitúciou so sídlom v Smolníku bol Hlavný banský súd. Okrem toho sa v Smolníku nachádzali aj viaceré závodné správy a to správa banských závodov, správa medených hámrov a správa mincovne.
Začiatkom 18. storočia nastal útlak od pánstva F. Rákociho. Vypukli rôzne vzbury a povstania baníkov. Až 1. mája 1711 uzavreli mier.
Roku 1736 prišiel do Smolníka Juraj Ernest von Walda. Stal sa vrchným banským inšpektorom. Bol to jeden z najvýznamnejších banských odborníkov prvej polovice 18. storočia. Začal rozkvet smolníckeho baníctva, ale aj mesta.
V roku 1768 sa vystavala umelá hrádza pri Úhornej. Mala zachytávať dažďovú vodu a zabraňovať povodniam. Voda slúžila aj na banské účely. Roku 1774 sa po prvýkrát uplatnil slovenský názov mesta Smolník.
10. apríla 1800 na Zelený štvrtok večer o 20:45 hodine vypukol požiar, pričom vyhorela dvorská komora a kostol. Komorský dvor bol roku 1801 obnovený. Smolník postavil aj malé divadlo, nazývané Palatínovo, do konca 19. storočia jediné na území Slovenska.
V Smolníku začala vyčínať cholera a neskôr aj týfus. Banícto začalo trvale upadať. Roku 1858 založili dobrovoľný hasičský zbor. Na ich čele bol veliteľ, ktorý podliehal priamo starostovi obce. Zrušil sa nielen vrchný banský inšpektorát, ale aj vrchný banský súd. Namiesto nich vznikol roku 1859 banský kapitanát, ktorý v Spišskej Novej Vsi funguje dodnes ako obvodový banský úrad. Záver obdobia sprevádzali aj rozsiahle emigrácie baníkov do iných banských miest.
Baníctvo pyritu a sideritu
Obdobie 1870-1918
Ťažba medenej rudy sa postupne obmedzovala, až zanikla. Oživenie banskej činnosti záviselo na predávaní pyritu na výrobu kyseliny sírovej. Táto produkcia pyritu bola možná až po vybudovaní železničnej trate Margecany-Smolnícka Huta v rokoch 1878-1883.
Z objektu bývalého riaditeľstva baní vznikol roku 1872 závod na výrobu cigár a to pribudovaním druhého poschodia.
27. augusta 1905 vypukol v Smolníku požiar, ktorí zničil 129 domov, školu, kostol, Kaplnku sv. Ducha, evanjelický kostol a tabakovú továreň.
Roku 1910 postihla okolie Smolníka veterná smršť, ktorá povyvracala stromy a zničila okolité lesy. Na odvoz kalamitného dreva sa musela postaviť úzkokoľajná železnica v doline Kovandská a Kotlina v celkovej dĺžke 16,5 km.
Roky prvej svetovej vojny ťažbu pyrita neoslabili, lebo vzrástla potreba kyseliny sírovej. Roku 1914 narukovalo zo Smolníka 681 chlapov, ale namiesto nich prišli baníci z podnikov, ktoré prevádzku zastavili. Osadenstvo vzrástlo aj o vojnových zajatcov.
Smolník v 20. storočí
Smolník v rokoch 1918-1990
Smolníckym baniam hrozilo zastavenie pre značné vyčerpanie rudnej zásoby kvalitného pyritu, ale hlavne pre nízku cenu pyritu v Československu. Preto sa začala nespokojnosť baníkov a s ňou aj rôzne protesty.
Smolník mal vyšší podiel obyvateľov nemeckej národnosti, preto po nástupe Adolfa Hitlera v Nemecku využili situáciu v Smolníku fašistické a fašizujúce sily, ktoré rozbili jednotu obyvateľstva.
Smolník oslobodili vojská 18. armády 4. ukrajinského frontu 23. januára 1945. V rokoch 1946 – 1948 sa ťažba v Smolníku postupne obnovila. Podstatne sa zvýšila zamestnanosť obyvaťeľstva, jeho príjmy a sociálne istoty.
V súčasnosti sa obyvateľstvo pomaly znižuje a zo Smolníka sa stáva mestečko chatárov.
